História
Fado v Lisabone, Coimbre a Porte
Ako fado rástlo v lisabonských krčmách, prečo ho coimberskí študenti spievajú inak, čo mali portskí obchodníci spoločné s gitarou a kedy ho UNESCO zapísalo.
Pozrite si voľné termíny fada ↗Rýchla odpoveď
Fado sa sformovalo v Lisabone 19. storočia, v krčmách a uliciach jej chudobnejších štvrtí, a od 30. rokov 20. storočia znelo predovšetkým v domoch fada. Coimbra si vyvinula vlastnú študentskú tradíciu, ktorú spievajú muži v akademickom odeve. Portský odkaz prechádza cez gitaru: jeho obchodníci z 18. storočia boli vášnivými hráčmi na cistru, z ktorej sa stala portugalská gitara. UNESCO zapísalo fado v roku 2011.
Lisabonské krčmy
Wikipédia datuje prvé spoľahlivé stopy fada do Lisabonu 20. rokov 19. storočia, šírené ústnym podaním, a naznačuje, že na mestské ulice preniklo po roku 1840. Jeho prvými interpretmi boli pracujúci ľudia: námorníci, bohémi a kurtizány v krčmách, ktorí spolu spievali, tancovali a dupotom udávali rytmus fada. Ako 19. storočie plynulo, tanec bledol a interpreti sa stali už len spevákmi, fadistami. Odkiaľ fado predtým prišlo, sa stále diskutuje, teórie poukazujú na Brazíliu, staršiu portugalskú pieseň i iné zdroje.
Severa
Prvou fadistkou, ktorá sa preslávila, bola Maria Severa Onofriana, narodená v Lisabone v roku 1820. Spievala v krčmách, hrala na portugalskú gitaru a v roku 1846 zomrela vo veku 26 rokov na tuberkulózu. Jej ľúbostný vzťah s vikomtom z Vimiosa sa premenil na legendu, potom na hru A Severa od Júlia Dantasa, uvedenú v roku 1901, a v roku 1931 na prvý portugalský zvukový film. Niekoľko fadových piesní rozpráva príbeh tejto romance.
Domy fada
Dekrét z roku 1927 podriadil verejné predstavenia prísnej kontrole: interpreti potrebovali profesijný preukaz a ich repertoár musel byť schválený. Múzeum fada opisuje, ako sa najmä od 30. rokov 20. storočia stalo počúvanie fada rituálom v domoch fada sústredených v historických štvrtiach Lisabonu, predovšetkým v Bairro Alto. Rozhlas, kino a neskôr televízia priniesli fado celonárodnému publiku a Amália Rodrigues, speváčka známa ako kráľovná fada, ho od 50. rokov 20. storočia niesla do celého sveta.
Coimberskí študenti
Coimberské fado je samostatná vetva, spätá s miestnou univerzitou a so stredovekými trubadúrmi. Spievajú ho výlučne muži, speváci a hráči oblečení ako študenti v tmavom talári a plášti akademického odevu, v noci a takmer potme, na námestiach a na schodoch Starého dómu, niekedy ako serenáda pod oknom. Coimberská gitara je konštruovaná inak a ladená nižšie než lisabonská, pre temnejší zvuk. V 50. rokoch 20. storočia sa coimberskí speváci obrátili k baladám a veľkým básnikom ako forme odporu voči diktatúre.
Porto a gitara
Porto má v tomto príbehu staršie miesto, než mnohí návštevníci očakávajú. Anglická Wikipedia sleduje portugalskú gitaru až k citole, na ktorú sa v Portugalsku hralo celé stáročia. Okolo roku 1750 prišiel nový typ, takzvaná anglická gitara, a do roku 1786 boli nástroje anglického lutnistu Simpsona veľmi žiadané. Nová portská obchodnícka vrstva sa jej ochotne chopila pre hudbu doma. Postupne portugalskí výrobcovia nástroj preformovali a do polovice 19. storočia sa stal nástrojom, ktorý sprevádzal lisabonské fado. Dnes má Porto aj študentské skupiny spievajúce v coimbrskom štýle.
UNESCO v roku 2011
Dňa 27. novembra 2011 sa fado pridalo k zoznamu nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO. Záznam UNESCO ho predstavuje ako hudbu spojenú s poéziou, ktorá spája afro-brazílske spevavé tance, piesne prinesené do hlavného mesta ľuďmi prichádzajúcimi z vidieka a pouličné piesne, ktoré Lisabon poznal na začiatku 19. storočia. Profesionáli ho spievajú v koncertných sálach a malých fado domoch, zatiaľ čo amatérski speváci ho udržiavajú v kluboch roztrúsených po starších štvrtiach Lisabonu. Koncert pri Cordoarii patrí k tejto profesionálnej vetve malých priestorov.
Čítajte ďalej: Ako počúvať fado, prvýkrát
Zdroje